Prave som prisla domov z vikendovky s 1.ročnikom. Boli sme vo Velkom Slavkove a bolo naozaj skvele. Spoznala som 24 novych ludkov, o ktorych som predtym ani nemala paru. Su to fakt zlati ludkovia a bolo pre mna povzbudzujuce, ako sa spolu vedia bavit a ze su fakt dobri kolektiv, aj ked su spolu este len 2 mesiace. Mala som skupinky s 8 z nich a bol to fajn pozehnany cas. "Preberali" sme 1. kapitolu knihy Daniel. Aj ja som si vdaka tomu este viac uvedomila, akym Bozim clovekom bol Daniel. V sobotu sme boli na prechadzke na Hrebienku. Bolo to úžasné, lebo tam uz bolo dost snehu a potom este aj krasne husto snezilo. Bolo to ako v rozpravke, citila som sa jak v siedmom nebi. Vobec nelutujem, ze som tam bola, a ze som v sobotu vymeskala doucko:))
A velmi fajn bolo vidiet profesorov v inej pozicii ako v skole, mali sme zaujimave rozhovory. Pozerali sme 3 filmy (ceke), medzi nimi aj Vratne lahve - sa mi z tych 3 pacil najviac. Takze teraz este travim dojmy a rozmyslam, a uz by som sa konecne mohla ja zacat ucit, ale sa mi nechce, nemam motivaciu, poradte please....

Preco je niekedy take tazke odpustit? Aj ked som krestanka a viem, ze je spravne odpustat ludom, tak je to niekedy naozaj tazke. Niekto nieco povie (mozno to mysli zo srandy), ale vam to velmi ublizi, hoci ani poriadne neviete preco. Neviem, mozno to je len aktualnym rozpolozenim, ze sa ma veci viac dotknu, ale mam pocit, ze ma stale viac a viac "prenasleduju tiene minulosti". A aj ked uz odpustim, je velmi tazke zabudnut...
Stale prosim Boha, aby mi dal silu v takych veciach, aby som vedela lahko odpustit a hlavne zabudnut, lebo ked ma nieco trapi, tak na to stale myslim a nedokazem sa sustredit na nic ine a potom ma to trapi este viac...
...ta tolko moje filozofovanie...